Som relatívne mladý, 30-ročný muž, ktorý sa zaujíma o dianie okolo seba. Do určitej miery ma zaujíma politika a aj napriek častému znechuteniu zo všetkých relevantných politických strán si stále dokážem nájsť čas aj odvahu na to, aby som sledoval, čo sa okolo nich deje.
Ako laika bez adekvátneho vysokoškolského vzdelania ma zaujíma - a do určitej miery aj fascinuje - aj širší kontext politiky. Širší v zmysle, ako je politika prepletená s psychológiou a ako rôzne jazykové zvraty dokážu aj fakticky správne informácie podať tak, aby vyhovovali určitému naratívu a názorovému prúdu.
Jedným z najčastejších jazykových zvratov, ktorého som už pár rokov svedkom, je to, s akou ľahkosťou sme na Slovensku prijali, že slová liberál a progresívec sú jedno a to isté. No z môjho výsostne subjektívneho pohľadu to nie je pravda.
Spoločné znaky
Pozrime sa najprv na to, čo majú liberáli a progresívci spoločné. Oba politické prúdy majú v podstate totožný názor na kultúrno-etické otázky. Liberáli aj progresívci hovoria, že inštitút manželstva patrí dvom ľuďom bez ohľadu na pohlavie. Podľa jedných aj druhých je v poriadku, ak manželstvo môžu uzatvárať (aj) homosexuálne páry. V tomto prípade sú konzervatívci ich spoločným názorovým oponentom.
Rovnako to platí aj pri téme interrupcií či eutanázii. Oba názorové prúdy (zjednodušene) hovoria, že je individuálne právo každého človeka pristúpiť k vykonaniu týchto dvoch úkonov a že by štát ani spoločnosť ako taká nemala klásť žiadne prekážky ľuďom, ktorí sa rozhodnú podstúpiť tieto úkony.
Podobné názory liberáli a progresívci zdieľajú aj v otázke dekriminalizácie určitých drog, hovorí sa predovšetkým o marihuane.
Poďme sa však pozrieť na rozdiely a môj subjektívny pohľad na ne.
Rozdiely
Z môjho subjektívneho pohľadu vnímam hlavný rozdiel medzi liberálmi a progresívcami v tom, ako si predstavujú vplyv štátu na chod spoločnosti.
Liberáli
Liberáli - mám na mysli klasických liberálov, ktorých som si nazval sám pre seba "liberáli Hayekovského typu" - presadzujú čo najmenej štátu, čo najviac voľného trhu, menej regulácii a viac osobnej slobody. Samozrejmosťou je aj nízke daňovo-odvodové zaťaženie, málo až nula byrokracie a taký ten celkový pocit, že "občania, robte si čo chcete ale tu sú mantinely a za ne už nechoďte".
Moja výhrada voči liberálom je, že sú vhodní len do "dobrého počasia", čiže najlepšie ich kvality vyniknú len vtedy, ak spoločnosť celkovo funguje ako-tak normálne. No videnie sveta, ktoré presadzujú - menej štátu, menej regulácií a menšia miera záujmu o sociálne záležitosti - naráža na plytčinu v časoch krízy, kedy je určitá úloha štátu skrátka príliš potrebná na to, aby ju liberáli prehliadali.
Z môjho subjektívneho pohľadu zaraďujem klasických liberálov do kolónky "pravicoví".
Progresívci
Progresívci sú v týchto oblastiach inde. Ich zadávanie cieľov pôsobí veľmi ambiciózne a človek, ktorý pláva po povrchu politického bahna, môže nadobudnúť oprávnene pocit, že progresívci sú cieľavedomí, presne vedia, kam chcú krajinu doviesť a aké nástroje sú k splneniu ich cieľov potrebné.
Aby progresívci dokázali splniť samými sebou zadané ciele, potrebujú na ich presadzovanie silnú ruku štátu. Pomocou rôznych dotácií, odmien, či na druhej strane špeciálnych daní, odvodov či snáď pokút sa snažia obyvateľov nasmerovať za cieľom, ktorý považujú za ten správny.
Preto zaraďujem progresívcov do kolónky "ľavicoví".
A tu prichádza jedna z mojich výčitiek voči progresívcom: K obyvateľom, ktorým by chceli vládnuť, sa správajú ako k malým či nesvojprávnym deťom, ktorých treba pomocou veľkého počtu regulácií viesť za ručičku a vychovávať ich v snahe dosiahnuť domnelé svetlé zajtrajšky. Je len málo priestoru, ktorý by bol ponechaný samotným obyvateľom na rozhodovanie sa na základe vlastného úsudku.
Progresívci nadobudli pocit, že len oni majú kľúč ku krásnej, žiarivej budúcnosti a že ich videnie sveta je jediné morálne a správne. Veď komu by sa nepáčili heslá ako "Scitlivovanie spoločnosti", "Jednotní v rozmanitosti" či "Všetci sme si rovní", že? Na prvý pohľad sa zdá, že na týchto heslách nič nemôže byť zlé. A nakoniec, ktorý hlupák by bol proti rovnosti, že?
Na barikády!
Je tu však "ale". Aj na zahraničných príkladoch vidíme, že jedným zo symptómov, ktoré vykazujú progresívci pri moci, je absencia akejkoľvek diskusie. A je paradoxné, že práve predstavitelia prúdu, ktorý hlása reči o diverzite, sa zubami-nechtami bránia akémukoľvek - a častokrát oprávnenému - inému názoru ohľadom spôsobov, akými progresívci presadzujú svoju agendu.
Do najväčšieho názorového konfliktu prichádzajú progresívci s konzervatívcami. Tie dva svety snáď nemôžu byť rozdielnejšie. Oba majú pocit o vlastnej neomylnosti.
Konzervatívci - a mám na mysli umiernených občianskych konzervatívcov - odkazujú na siahodlhú tradíciu ich morálky založenej (v našom geopolitickom priestore) na kresťanských základoch. Žiaľ, stáva sa, že častokrát aj umiernení konzervatívci skĺznu k heslám, ktoré objektívne, bez akéhokoľvek názorového zafarbenia, nepatria do 21. storočia.
Progresívci vidia konzervatívny pohľad ako spiatočnícky a hlásajú presný opak: zmenu paradigmy, vybudovanie nového sveta a akési preprogramovanie mysle ľudí na novú realitu založenú na budovateľskej eufórii, bezpečnom priestore, v ktorom sa nesmie nechávať šanca na akékoľvek nepríjemné pocity. V tomto svete musí byť všetko politicky korektné, pretože ak sa niekto urazí, je to ten najväčší hriech spáchaný voči budovateľskej eufórii. Všetci sa musia usmievať a kto inému spôsobí ujmu na úsmeve, je v podstate nepriateľ štátu.
A tak nám tu vzniklo akési pomyselné bojové pole. Politický stred sa vyprázdnil. Progresívci, urazení ak niekto zasiahne ich city, pľujú na konzervatívcov. Označujú ich za tmárov, ktorí chcú vrátiť stredovek (a žiaľ, populisti vezúci sa na konzervatívnom sentimente im poskytujú potrebnú muníciu). Konzervatívci zas vidia progresívcov v lepšom prípade ako bláznivú obdobu hippies, naivných no nadšených hlupáčikov, ktorí si až príliš jednoducho predstavujú spravovanie štátu, a ktorí dokážu "poručit větru, dešti". V horšom prípade vidia za vzostupom progresívcov židovské sprisahanie a komplikovanú konšpiráciu.
Vzájomné hlboké nepochopenie spôsobuje absenciu pokojného a konštruktívneho dialógu. Obe strany vnímajú svojho politického súpera ako diabla, najväčšiu hrozbu pre vlastné videnie sveta. Nenávisť zalepila obom stranám oči a to znemožňuje akékoľvek zmierenie.
Kde sú liberáli?
V tomto na prvý pohľad bezvýchodiskovom súboji sa akosi stratili klasickí liberáli. A môžu si za to tak trochu sami. Za prvé, absolútne bez odporu dovolili progresívcom, aby im prebrali ich nálepku. Každý progresívec o sebe vyhlasuje, že je liberál. Jasné, má pevné presvedčenie v kultúrno-etických otázkach, takže to musí byť liberál! Iba žeby nie.
Progresívci sa pri každej možnej príležitosti oháňajú slovom liberál, ktoré bez akéhokoľvek ostychu ukradli klasickým, "Hayekovským" liberálom. A liberáli si ho bez veľkého odporu alebo aspoň manifestačného vyhradenia sa nechali vziať.
Ako trest za ich vlažnosť v boji o svoju identitu sú teraz vhodení do rovnakej skupiny, voči ktorej si populisti vybíjajú svoju zlosť a nenávisť. Všimnite si, že populisti nerozlišujú medzi progresívcami a liberálmi. Kvôli tomu, že aj progresívci o sebe tvrdia, že sú liberáli, sa zo slova liberál stala nadávka, na ktorú doplácajú ako progresívci, tak aj liberáli. Dôsledok tejto situácie je taký, že aj voči klasickým liberálom sa vypestovala rovnako silná nedôvera, ako voči progresívcom.
A ľudia, ktorí s progresívcami nesympatizujú, no nedokážu sa stotožniť ani s konzervatívcami či populistami, sa oprávnene pýtajú, kde sú liberáli. Tí praví, skutoční, klasickí pravicoví liberáli.
Čo si z toho vziať do volieb?
Na Slovensku to majú pravicovo-liberálne zmýšľajúci voliči náročné. Žiadna strana ich nereprezentuje dostatočne na to, aby jej v nadchádzajúcich voľbách hodili svoj hlas. PS nie je pravicová strana. Demokrati nie sú dostatočne liberálnou stranou. KDH nie je ani jedno, ani druhé. Modrí (strana M. Dzurindu) so sebou nesú ťarchu povesti svojho predsedu.
A čo SaS? Nuž, tá sa síce najviac približuje tomu, čo subjektívne považujem za pravicový liberalizmus, no moje sympatie k tejto strane dramaticky znižuje personálne obsadenie a povahové črty niektorých dôležitých osôb v tejto strane. Totiž - v SaS majú obdivuhodný talent premrhať dobre rozbehnuté kampane a situácie.
Jedna situácia za všetky: Keď začiatkom roku 2021 hrozilo, že padne vláda Igora Matoviča - a práve SaS sa mohla pri troche odvahy postarať o skorý koniec trnavského blázna - predseda Sulík z toho trápnym spôsobom vykorčuľoval a pri povestnej pizza piecke všetko urovnal. Keby namiesto toho povalil vládu, tak by mu to v tej situácii nemal nikto za zlé. Fico bol na kolenách a pravdepodobne v permanentnom delíriu. Matovič a aj zvyšok koalície boli pritlačení k múru. SaS mala jedinečnú príležitosť položiť vládu v situácii, kedy by jej to žiadny príčetný volič nemal za zlé a pravdepodobne by v tom čase aj vyhrala voľby.
Lenže teplé miestečka na ministerstvách boli dôležitejšie a tak aj vďaka Sulíkovi pokračovala agónia slovenskej demokracie až do decembra 2022. Tieto takmer dva roky boli dostatočne dlhou dobou na to, aby sa Fico sťa Fénix vrátil v plnej sile a zamoril verejnú diskusiu svojimi odpornými populistickými a potenciálne nebezpečnými názormi, ktoré môžu našu krajinu vytrhnúť z trajektórie demokracie a uvrhnúť ju do tmavého autoritárskeho tunela, z ktorého bude veľmi ťažká cesta naspäť.
Za túto dobu sa stihla sformovať aj Republika, ktorá je pripravená robiť štafáž Ficovi a hlavný chod, ktorým môžeme označiť uvrhnutie krajiny do ruskej sféry vplyvu, bude chcieť okoreniť štipkou nacionalizmu a medzinárodnej izolácie.
Je ťažké byť liberálom v súčasnej dobe. Ak budem niekoho voliť, tak si nad svojou voľbou budem musieť poriadne umyť ruky a voliť kompromis medzi tým, čomu ako liberál verím a tým, čo bude mať reálnu šancu zastaviť červeno-hnedú koalíciu Smeru a nacionalistov.
Držme si palce a poďme voliť.